Svadobný deň s Peťkou a Maťom, alebo ako sme si nechali pristaviť rušeň 498.104 Albatros.

Celý mesiac Peťka s Martinom dúfali, že 11. októbra 2014 nebude pršať, pretože práve v tento deň mali svadbu. A keďže si ma vybrali za fotografku dúfala som spolu s nimi. Nakoniec nám to vyšlo a nespadla ani kvapka, dokonca na chvíľu vykuklo aj slniečko. Ale naozaj len na chvíľku, nestihla som ich ani poriadne oslepiť svetlom z odrazky. Ale pekne poporiadku.

Na fotenie si vybrali priestory Železničného múzea v Bratislave, v ktorom akurát prebiehala posledná tohtoročná akcia, takže sme o divákov mali postarané. Keďže má Martin známosti na správnych miestach, okrem možnosti nasadnúť do vozidiel, do ktorých ostatní návštevníci možnosť nastúpiť nemali, „vybavil“ aj dobového sprievodcu.

Poviem vám fotiť v kupé bez širokouhlého objektívu je priam majstrovský kúsok. Nakoniec z toho niečo vyšlo, bodaj by aj nie, keď som bola natlačená na okne a vylezená pomaly v batožinovom priestore.

Ale to nebol jediný akrobatický kúsok tohto dňa. Ďalší prišiel, keď si pán Manžel zmyslel, že by bolo možno dobré odfotiť záber z hora. A čo bolo po ruke? Samozrejme zábradlie o šírke asi 3 cm.

Mala by som častejšie trénovať chodenie po lane, v budúcnosti by sa mi to mohlo ešte zísť.

Po dvoch hodinách fotenia a asi 170 nafotených fotkách prišiel hlavný bod programu – parný rušeň 498.104 Albatros. Ako som už spomínala - známosti sme mali – prečo by sme si nenechali pristaviť asi 4,5 m vysoký a 16,5 m dlhý rušeň presne kam chceme? Jasné, že sme si nechali.

Medzi tým ako Albatros „parkuje“ nejaká babička s vnučkou si fotia Peťu do mobilu, lebo „Aha nevesta!“  Tak! Rušeň máme pristavený môžeme ísť na to. V okolí sme zohnali nejaké schodíky po ktorých by som sa bála ísť v teplákoch a teniskách, nie to ešte v svadobných šatách, ale Peťka to zvládla na 1. Keďže už nebola atrakciou len nevesta ale aj Albatros, zhŕkli sa okolo nás asi všetci návštevníci MDC. Niektorí aj známi našich mladomanželov, takže sa fotili s nimi, bez nich, pozerali sa kade-tade len nie na mňa, takže sú to veselé fotky.

Keďže nás tlačil čas a o hodinu a pol sme mali byť na obrade, nechali sme Albatrosa na pospas návštevníkom. Za ten čas sa rýchlo prezliecť, učesať a dostať sa na druhú stranu Bratislavy. Stihli sme to! Ešte že, lebo pani starostka vyriešila obrad mega rýchlo. A potom to už poznáte. Gratulácie, večera, zábava, krájanie torty, proste pohodička. Mimochodom, torta... Bola to asi najlepšia torta akú som kedy jedla.